Dopravca povedal "ozvem sa" a ja som pred výletom prestala spať

Autobus na jesenný výlet na salaš je objednaný. Na slovo.

Presnejšie, na slovo pána dopravcu, ktorý mi v pondelok do telefónu povedal: "Záloha stodvadsať eur do štvrtka, a potom sa vám ozvem." Nikdy som nezistila, kto sa komu má ozvať a o čom. Ale tá veta mi zostala v hlave ako pesnička z rádia.

Som triedna pokladníčka. Nikto ma nenútil. Na rodičovskom združení v septembri bolo ticho, v ktorom je počuť radiátor, a moja ruka sa zdvihla, akoby ju niekto zavolal menom.

Stav fondu v utorok o 21:30

Dvadsaťdva rodín. Pätnásť eur na žiaka, v cene doprava aj bryndzové halušky. Dokopy tristotridsať eur, z toho záloha zhruba tretina, "nevratná pri zrušení", čo je slovné spojenie, ktoré človeka naučí čítať zmluvy aj nahlas.

Zaplatené: štyri rodiny. Šesťdesiat eur. V tabuľke sú štyri zelené políčka a osemnásť prázdnych, a tie prázdne sa na mňa pozerajú ako okná na paneláku v nedeľu popoludní.

V chate zatiaľ prebiehalo toto:

• A ak bude pršať, ideme aj tak?
• Ideme.
• A čo ak bude pršať veľmi?
• Ovce to nezaujíma.
• Aha.
• Už som poslala :)

Tá posledná správa prišla od mamy, ktorá zaručene pošle. Zajtra.

Bača, ktorý nepočíta

Počula som, že bača na salaši svoje ovce nepočíta. Večer sa pozrie na stádo a vie, ktorá chýba. Nie koľko ich je, ale koho niet.

Presne tak sa pozerám do tabuľky aj ja. Nevidím tie zelené políčka, vidím tie prázdne. Je to zvláštna schopnosť a nikomu ju neprajem, najmä o desiatej večer s vychladnutým čajom. Ako zapisovať platby bez ponocovania, radí návod pre triedneho pokladníka. Vtedy som ho ešte nečítala.

Ale vráťme sa k autobusu.

Správa, ktorá nie je výzva

Prvá verzia správy do skupiny znela ako oznam na stĺpe pred obecným úradom. Druhá ako ospravedlnenie. Tretia mala štyri odseky o tom, na čo je triedny fond, akoby som o ňom písala diplomovku.

Vo štvrtej som nechala len to podstatné:

"Dobrý večer! Na výlet na salaš treba 15 eur na žiaka, QR kód je nižšie, stačí tento týždeň. Pripínam, nech sa to nestratí. Ďakujem!"

Suma, kód, termín. Žiadne poznámky o tom, kto čo nestihol. Znie to ako susedka cez plot.

Pretože pravda je jednoduchá: rodina, čo ešte neposlala, nie je zlá. Minulý mesiac sme to boli my. Naša platba visela v otvorenej záložke šestnásť dní, lebo sme celý týždeň boli na chate bez signálu. Nikto mi to nevyčítal, a práve preto si to pamätám.

Štvrtok, deň zálohy

Do štvrtka poobede prišlo sedem platieb, spolu sto päť eur. Dopravca sa neozval. Vo štvrtok o 22:10 som si sadla k tabuľke. Zálohu som poslala dopravcovi o 22:14. Do sto dvadsiatich mi chýbalo pätnásť eur, jedna rodina, a doplatila som ich zo svojho, aby som mohla spať. Nie je to nič. Je to niečo. Ale o tom dnes písať nebudem.

Priznám sa, že som ešte hodinu čakala, či sa dopravca ozve. Nič. Tak som si urobila druhý čaj, ten som už vypila.

Odvtedy posielam výzvy cez odkaz, ktorý rodiny otvoria bez sťahovania čohokoľvek (áno, naozaj, píše sa to aj v častých otázkach). Každá vidí, čo dlhuje, a s Premium chodia pripomienky samé, vždy rovnakým tónom. Nemusím byť milá písomne o jedenástej večer.

Ako to skončilo (bez poučenia)

V piatok ráno prišiel autobus. Vodič prišiel o desať minút skôr, čo je na Slovensku udalosť hodná regionálnych správ.

Nepršalo. Bolo jasno a ticho, také, ktoré človeka núti ospravedlniť sa niekomu, koho nepozná.

Od dopravcu mi tentoraz naozaj prišla správa. Jediná. Dve písmená:

"Ok."

Ozval sa.