Povedal Som To Nahlas. Pomaly. Dvakrát.

Kedysi dávno, v jeden septembrový večer, v telocvični, ktorá ešte voňala obedom, sa zišlo dvadsaťsedem rodín, aby sa dozvedeli, jasne a nahlas, koľko majú zaplatiť za októbrový výlet na farmu. Nebol to samit. Bolo to rodičovské združenie a suma znela dvanásť eur.

Napísal som si ju večer predtým na lístok, veľkými písmenami, a pod tým "LEN VÝLET" podčiarknuté dvakrát, lebo v jednom predchádzajúcom ročníku táto istá trieda vyberala peniaze na výlet aj na darček pani učiteľke v tom istom týždni a nikto, mňa nevynímajúc, sa z toho poriadne nespamätal.

Povedal som tú sumu nahlas. Povedal som ju pomaly. Povedal som "len výlet" dvakrát, druhýkrát som sa pritom rozhliadol po miestnosti, akoby to azda pomáhalo. Polovica telefónov sa rozsvietila skôr, než som dokončil vetu, čo si veľkoryso vykladám ako nadšenie.

Zázrak deväťdesiatich sekúnd

Deväťdesiat sekúnd potom, čo som si sadol, sa v triednej skupine objavilo: "prepáčte, je to len na október, alebo na celý rok?"

Povedal som "len výlet". Povedal som to meter od tej istej osoby.

Potom prišlo "jasné", čo sa pri bližšom skúmaní ukázalo ako presný opak jasného. Potom sa niekto spýtal, či je to tá istá zbierka ako na darček pani učiteľke, čo nie je, ten je v júni. Potom sa niekto spýtal, či QR platba "odoslaná" už počíta ako zaplatená.

Potom sa to zhoršilo.

Krátka a, priznávam, zbytočná odbočka o laminovaní

(Rovno to priznávam, nech to môžeš preskočiť.) Musím sa priznať k svojej laminovačke, lebo ju používam viac, než je zdravé. Je v tom veľmi presné potešenie, keď papier zapadne dnu a okraj sa zatiahne s tichým cvaknutím, rovnaké potešenie má asi stolár, keď sa mu doska zarovná na prvý pokus. Zalaminoval som zoznam alergií, rozpis desiat a v najhoršej chvíli aj ceduľku, na ktorej stálo len "ČÍTAJ SKUPINU" so šípkou dole. Ani raz to nezabránilo otázke, ktorá prišla deväťdesiat sekúnd po tom, čo som na ňu už odpovedal. No nič. Späť do telocvične.

Pre záznam

• Ja, nahlas, pomaly: dvanásť eur, len výlet, do dvadsiateho.
• Skupina, o deväťdesiat sekúnd neskôr: "je to na celý rok?"
• Ja, píšem, úplne pokojne: len výlet, presne ako som pred chvíľou povedal na združení.
• Rodič, o tri správy ďalej: "jasné, ďakujem!"
• Ten istý rodič, vo štvrtok: "prepáčte, je toto to na darček?"

Nič z toho nehovorím so zlosťou. Aj ja som sedávala na tých istých stoličkách, myšlienkami napoly inde, počítala som, či to ešte stihnem na tréning. Tá miestnosť nie je plná ľudí, ktorým je to jedno. Je plná ľudí, ktorí robia šesť vecí naraz, a dvanásť eur na výlet na farmu je, celkom po práve, tá najtichšia z nich.

Čo je, úprimne, celý dôvod, prečo mať tú sumu niekde, kam sa dá pozrieť druhýkrát, o pol jedenástej večer, namiesto toho, aby ju človek zachytil napoly vety medzi hlásením pani učiteľky a tombolou. U nás to ide jedným odkazom na rodinu, rovno so správnou sumou, aby sa nikto nemusel spoliehať na pamäť vzniknutú v telocvični plnej skladacích stoličiek.

Fungovalo to. Akoby.

Projektor sa ten večer nikdy nepripojil, takže si snímku s tou sumou vlastne nikto nepozrel, čo je možno tá najúprimnejšia správa z celého večera. Dvadsaťtri z dvadsaťsedem rodín zaplatilo do týždňa, jedna QR platba prišla s poznámkou "výlet október ďakujem", a zvyšok na to podľa vlastných slov "myslí".

Takže sa tá suma povedala, počula, zle pochopila a napokon zaplatila, viac-menej včas a viac-menej celá. Začínam premýšľať, ako napísať "LEN VÝLET" ešte väčším písmom na budúcu ceduľku. Zatiaľ som nenašiel to správne.